Ignác Antiochijský, biskup a mučeník

Svätý

Sviatok: 17. október

* okolo 35
† 17. október (?) pred 117 Rím

Význam mena: ohnivý, žiariaci, zapálený (lat.)

O detstve sv. Ignáca nevieme nič. Kresťanom sa stal asi až v neskoršom veku. Bol učeníkom sv. Jána a osobne poznal aj apoštolov Petra a Pavla. Po smrti biskupa Evodia sa stal biskupom v Antiochii; bolo to v prvom roku vlády cisára Vespaziána (v roku 70). Vyše tridsať rokov bol biskupom v tomto meste. Úprimne sa snažil hlásať evanjelium. Sám seba nazýval Ignác Theoforos, čo znamená „nosiaci Krista“.

Za cisára Trajána (98-117) nastalo veľké prenasledovanie kresťanov. Počas svojej výpravy do Arménska prišiel cisár v roku 107 aj do Antiochie. Ignáca u neho obžalovali, že obracia mnoho ľudí ku Kristovi. A keďže Ignác nechcel obetovať cisárovým bohom a zriecť sa viery v Krista, sám cisár nad ním vyriekol rozsudok. O jeho mučeníctve nás dosť podrobne informuje dejepisec Euzébius vo svojich Cirkevných dejinách. Cisár nariadil, aby ho odviedli do Ríma a hodili divej zveri. Nasadili mu okovy a viedli ho do Ríma. Ignác s radosťou zvolal: „Ďakujem ti, Pane, že si ma urobil hodným dokonalej lásky a poctil si maj, aby som ako tvoj apoštol Pavol nosil železné putá“. Cestou sa zastavili v Smyrne, kde bol biskupom Ignácov priateľ sv. Polykarp. Mnohí kňazi a biskupi i pospolitý Boží ľud vyšiel, aby pozdravil odsúdeného. Sám Polykarp pobozkal jeho okovy a povzbudzoval ho. Ignác tiež zápalistou rečou vyzýval ľudí, aby zostali verní Kristovi a aby sa pevne pridŕžali učenia apoštolov. Zo Smyrny napísal cirkvám v Efeze, v Magnézii, v Trallách ďakovné listy za láskavé prijatie. Napísal tiež aj List Rimanom, z ktorého sú známe jeho slová: „Drahí bratia, nemajte so mnou nijakú útrpnosť a neprotivte sa mojej poslednej ceste, lebo je to cesta radostná a milá k životu a k spaseniu. Som Kristovým zrnom; chcem, aby ma zomleli zuby divej zveri, aby som sa tak stal Kristovým čistým chlebom.“ V tomto liste rovnako hovorí o primáte rímskeho biskupa pred ostatnými biskupmi a Rímsku cirkev nazýva hlavnou cirkvou. V Liste do Smyrny po prvý raz nazýva Cirkev „katolíckou“ (všeobecnou). Okrem toho hovorí: „Kdekoľvek sa ukáže biskup, tam nech je Cirkev, ako kde je Kristus, tam je tiež katolícka Cirkev.“ Okrem toho napísal list aj Efezanom.

Zo Smyrny ho odviedli do Troady, kde tiež zostali niekoľko dní. Odtiaľ poslal ďalšie listy do Filadelfie, Smyrny a osobitne Polykarpovi, v ktorom mu zveruje svoje stádo v Antiochii. Z Troady sa po mori preplavili do Neapolisu v Macedónsku, odtiaľ išli peši cez Filipy a znova loďou do Brindisi. Odtiaľ prišli peši po Appijskej ceste až do Ríma, pravdepodobne 20. decembra 107. V tom čase sa končili hry, a vo Fláviovom amfiteátri sa schádzali najväčšie zástupy ľudí. Ignáca odviedli do arény a predhodili na roztrhanie divej zveri na radosť divákom. Kresťania jeho zvyšné kosti pozbierali, dočasne ich uložili na čestné miesto z a mestom a neskoršie odviezli do Antiochie, kde sa slávil výročný deň jeho smrti 17. októbra.

Sv. Ignác patrí medzi „apoštolských otcov“ – toto pomenovanie dostali tí spisovatelia, ktorí žili v bezprostrednej blízkosti apoštolov a ich sveta a podávajú nám obraz o zmýšľania života kresťanov v apoštolskej dobe. Ich dielo vyrastá v značnej miere z apoštolského dedičstva, ale sú iba ozvenou apoštolskej tradície.

Sv. Ján Zlatoústy koncom 4. storočia, na výročný deň jeho smrti, povedal. „Vy v Antiochii ste sa tešili z jeho biskupského účinkovania a Rimania obdivovali jeho mučeníctvo. Pán vám na krátky čas odňal tento vzácny poklad, aby ho ukázal Rimanom; a vrátil vám ho s väčšou slávou… My nielen dnes, ale každý deň máme prichádzať k týmto svätým pozostatkom, aby sme z nich čerpali duchovný úžitok. Sú ako poklad, z ktorého sa stále čerpá a nikdy sa nevyčerpá.“

Zdroj: www.zivotopisysvatych.sk/ignac-antiochijsky/